Život Prešova
online
online
SEDLISKÁ: Tradícia korytárskeho remesla upadá v obci postupne do zabudnutia
08.01.2011 Vranov nad Topľou
Sedliská 8. januára (TASR) - S ukážkou ručnej výroby drevenej varechy používanej pri topení masti, vahana na miesenie cesta či veľkého koryta pre skladovanie mäsa, ktoré kedysi nechýbalo na žiadnej domácej zabíjačke, ...To, čo je pre mnohých z nás ukážkou starého remesla, bolo ešte v nedávnej minulosti pre zručných dedinských korytárov slušným zdrojom obživy.
Jednou z lokalít, kde ešte žijú poslední korytárski majstri, no tradícia ich výroby upadá postupne do zabudnutia, je aj obec Sedliská v okrese Vranov nad Topľou. Michal Kanaloš, ktorému prinášali za čias socializmu topole či vŕby z okolitých lesov živobytie, je už dnes na dôchodku a tradičné rezbárske nástroje nedržal v rukách niekoľko rokov. "Nie je pre koho robiť, nie je odbyt, " konštatuje stroho počas dopoludňajšej zastávky v miestnom pohostinstve.
Ako dodáva, v živote sa narobil dosť. Hoci je čas na zaslúžený oddych, s trpkosťou priznáva, že v Sedliskách sa už veľké korytá z vysokých topoľov nikdy vyrábať nebudú. "Je to daň za dobu, v ktorej žijeme. Kedysi som sa nezastavil od roboty, každý gazda potreboval doma koryto, v ktorom sa uskladňovalo nasolené mäso, chladničky neboli, " poznamenal s tým, že v priebehu roka ich vedel vyrobiť viac než 100 a niektoré dosahovali dĺžku cez dva metre. "Priznám sa, že niekedy si aj poplačem, som z korytárskej rodiny, ktorá sa tomuto remeslu venovala minimálne štyri generácie, moji synovia v tom pokračovať nechcú. Veď aj načo, vyžiť by z toho nemohli, " poznamenal.
Korytá, v ktorých kedysi uskladňovali gazdiné nasolené mäsové výrobky, vahany na miesenie cesta na chlieb, varechy potrebné na varenie polievok, lekvárov a topenie masti, ako i množstvo ďalších výrobkov zhotovoval miestny korytár od konca 40. rokov minulého storočia. "Zlom nastal na sklonku 70. rokov, keď ľudia postupne prestávali s gazdovaním a začali obmedzovať zabíjačky. Rozvoj technológií zároveň umožnil, že potom, ako vošlo do stroja celé prasa, na druhom konci vychádzali hotové klobásy, " podotkol Kanaloš s úsmevom na margo opadnutia záujmu ľudí o tradičné drevené výrobky z jeho dielne.
Poslední praví korytári, ktorých podnikanie toleroval bývalý komunistický režim, zostávajú podľa jeho slov korytármi dokonca svojho života, pretože si k žiadnej inej práci nenašli vzťah. "Aj ja som sa vyučil na učilišti za strojného zámočníka, no nebavilo ma železo, mňa bavilo drevo. Musel som sa neustále pozerať na stromy a rozmýšľať, čo z nich vyťažím, " objasnil Kanaloš.
Korytársky majster, oslavujúci práve dnes svoje 73. narodeniny, nepozná presný počet drevených výrobkov, ktoré zhotovil počas uplynulých rokov na svojom dvore situovanom hneď pod zrúcaninou čičvianskeho hradu. So zábleskom v očiach však spomína na najväčšie dielo svojho života. V roku 2000 vyrezal z jedného kusa topoľa lyžicu dlhú 732 centimetrov, s ktorou sa v spolupráci s miestnou samosprávou pokúsil o zápis do Guinnessovej knihy rekordov. Hoci sa želaný úspech nedostavil, niekoľko rokov stála vedľa jeho domu a pútala pozornosť okoloidúcich motoristov. O niečo neskôr ju však nahlodal zub času a dielo skazy zavŕšili vandali.
Jednou z lokalít, kde ešte žijú poslední korytárski majstri, no tradícia ich výroby upadá postupne do zabudnutia, je aj obec Sedliská v okrese Vranov nad Topľou. Michal Kanaloš, ktorému prinášali za čias socializmu topole či vŕby z okolitých lesov živobytie, je už dnes na dôchodku a tradičné rezbárske nástroje nedržal v rukách niekoľko rokov. "Nie je pre koho robiť, nie je odbyt, " konštatuje stroho počas dopoludňajšej zastávky v miestnom pohostinstve.
Ako dodáva, v živote sa narobil dosť. Hoci je čas na zaslúžený oddych, s trpkosťou priznáva, že v Sedliskách sa už veľké korytá z vysokých topoľov nikdy vyrábať nebudú. "Je to daň za dobu, v ktorej žijeme. Kedysi som sa nezastavil od roboty, každý gazda potreboval doma koryto, v ktorom sa uskladňovalo nasolené mäso, chladničky neboli, " poznamenal s tým, že v priebehu roka ich vedel vyrobiť viac než 100 a niektoré dosahovali dĺžku cez dva metre. "Priznám sa, že niekedy si aj poplačem, som z korytárskej rodiny, ktorá sa tomuto remeslu venovala minimálne štyri generácie, moji synovia v tom pokračovať nechcú. Veď aj načo, vyžiť by z toho nemohli, " poznamenal.
Korytá, v ktorých kedysi uskladňovali gazdiné nasolené mäsové výrobky, vahany na miesenie cesta na chlieb, varechy potrebné na varenie polievok, lekvárov a topenie masti, ako i množstvo ďalších výrobkov zhotovoval miestny korytár od konca 40. rokov minulého storočia. "Zlom nastal na sklonku 70. rokov, keď ľudia postupne prestávali s gazdovaním a začali obmedzovať zabíjačky. Rozvoj technológií zároveň umožnil, že potom, ako vošlo do stroja celé prasa, na druhom konci vychádzali hotové klobásy, " podotkol Kanaloš s úsmevom na margo opadnutia záujmu ľudí o tradičné drevené výrobky z jeho dielne.
Poslední praví korytári, ktorých podnikanie toleroval bývalý komunistický režim, zostávajú podľa jeho slov korytármi dokonca svojho života, pretože si k žiadnej inej práci nenašli vzťah. "Aj ja som sa vyučil na učilišti za strojného zámočníka, no nebavilo ma železo, mňa bavilo drevo. Musel som sa neustále pozerať na stromy a rozmýšľať, čo z nich vyťažím, " objasnil Kanaloš.
Korytársky majster, oslavujúci práve dnes svoje 73. narodeniny, nepozná presný počet drevených výrobkov, ktoré zhotovil počas uplynulých rokov na svojom dvore situovanom hneď pod zrúcaninou čičvianskeho hradu. So zábleskom v očiach však spomína na najväčšie dielo svojho života. V roku 2000 vyrezal z jedného kusa topoľa lyžicu dlhú 732 centimetrov, s ktorou sa v spolupráci s miestnou samosprávou pokúsil o zápis do Guinnessovej knihy rekordov. Hoci sa želaný úspech nedostavil, niekoľko rokov stála vedľa jeho domu a pútala pozornosť okoloidúcich motoristov. O niečo neskôr ju však nahlodal zub času a dielo skazy zavŕšili vandali.
0
www.ZIVOTPO.sk
